Kazateľ, Chapter 4

1. (Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania, ktoré sa dejú pod slnkom. A hľa, všade (znel) nárek utláčaných, ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil. Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila, (utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.    2. Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli - než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.    3. Ale za šťastnejšieho - ako ich obidvoch - mal som toho, kto doteraz ani nebol (na svete): kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom.    4. Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému. A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.    5. Pochabý si skladá ruky krížom a chce zožierať svoje vlastné telo.    6. „Lepšia je plná dlaň odpočinku ako plné päste námahy a honba za vetrom.“    7. Keď som sa obrátil (iným smerom), aj tam som videl márnosť pod slnkom.    8. Tu žije niekto sám, kto nemá pri sebe nikoho: ani syna, ani brata. A predsa si nevie stanoviť hranice námahe, ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom. „Pre kohože sa namáham (takto), že svojej duši odopieram každý pôžitok?“ Aj to je márnosť a biedne umáranie.    9. Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,    10. a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.    11. Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu, ale sám - akože sa môže zahriať sám?    12. Veď dvaja vedia premôcť samého, dvaja sa (skôr) postavia na odpor. Trojmo usúkaný povrazec sa nepretrhne tak chytro.    13. Lepšie je na tom chudobný, ale pritom múdry mladík, ako starší a nemúdry kráľ, ktorý sa už nedá nikomu poučiť.    14. Lebo keby tamten prichádzal aj z väzenia ujať sa svojho kráľovstva, tento by bol aj pri kráľovskej (hodnosti) taký, ako kto sa v chudobe narodil.    15. Všímal som si všetkých žijúcich, čo kráčajú pod slnkom, ale už s iným mladíkom, čo nastúpil namiesto tamtoho.    16. Nebolo konca všetkému ľudu, všetkým, ktorým stál na čele, ale už pokolenie, čo príde po ňom, nebude sa z neho radovať. Aj to je márnosť a honba za vetrom.    17. Daj si pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. Pristúp čím bližšie, aby si počul - veď to je (cennejšia) obeta ako dar pochabých, lebo takí ani nevedia, že si počínajú zle.