1. Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali.
2. Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba.
3. Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo.
4. A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat.
5. Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov.
6. A keď uplynulo štyridsať dní, Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil,
7. a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi.
8. Po ňom vypustil holubicu, aby zvedel, či sa už vody stiahli zo zeme.
9. Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába, lebo vody boli ešte na povrchu celej zeme. On vystrel ruku, chytil ju a vzal ju k sebe do korába.
10. Potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu.
11. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť.
12. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila.
13. V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi.
14. Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl, a zemský povrch bol suchý.
15. V druhom mesiaci, na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá. Vtedy povedal Boh Noemovi:
16. „Vyjdi z korába ty aj tvoja žena, tvoji synovia a ženy tvojich synov s tebou!
17. A vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa plazia po zemi, aby sa hemžili na zemi a aby sa množili a napĺňali zem.“
18. Vyšiel teda Noe a jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov s ním;
19. všetka zver, všetky plazy a všetko vtáctvo, všetko, čo sa pohybuje na zemi, vyšlo podľa svojich druhov z korába.
20. Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári.
21. I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si: „Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil.
22. Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc.“
| 
