Izaiáš, Chapter 17

1. Výrok nad Damaskom: „Hľa, Damask prestane byť mestom, bude iba hŕbou zrúcanín.    2. Opustené budú mestá Aroeru, budú patriť stádam, tam budú ležať a nik ich neodstraší.    3. Zhynie bašta Efraimu a kráľovstvo Damasku, so zvyškami Aramu bude ako so slávou synov Izraela“ - hovorí Pán zástupov.    4. „V ten deň zdrobnie Jakubova sláva a tučnosť jeho tela schradne.    5. A obíde, ako keď žnec zachytáva steblá a jeho rameno obžína klasy v údolí Refaim.    6. Zostanú z neho paberky, ako keď ráňajú olivy, dve-tri bobuľky na samom vrcholci, štyri-päť na konárikoch stromu“ - hovorí Pán, Boh Izraela.    7. „V ten deň vzhliadne človek na svojho Tvorcu a jeho oči pozrú na Svätého Izraelovho.    8. Nebude hľadieť na oltáre, na dielo svojich rúk, a nebude pozerať na to, čo vytvorili jeho prsty, na ašery a slnečné stĺpy.    9. V ten deň budú jeho opevnené mestá ako zboreniská Hevejcov a Amorejčanov, ktoré opustili pred synmi Izraela, a bude pustatinou.    10. Veď si zabudol na Boha, svoju spásu, a na svoju pevnú Skalu si si nespomenul, preto len saď rozkošné sady a cudzím viničom ich vysádzaj!    11. V deň, keď zasadíš, ohraď a do rána priveď svoje semeno k rozkvetu: unikne žatva v deň choroby a nezhojiteľnej bolesti.“    12. Beda, hukot mnohých národov, hučia ako hukot morí! Burácanie národov, burácajú ako burácanie ohromných vôd.    13. Zástupy burácajú ako burácanie mnohých vôd, ale zahriakne ich a ujdú ďaleko; budú hnané ako pleva vetrom a ako krútňava povíchricou.    14. Za večera, hľa, zdesenie, pred ránom ho už niet! To je údel tých, čo nás olupujú, a osud tých, čo nás vykorisťujú.