Jeremiáš, Chapter 10

1. Počujte slovo, ktoré Pán hovorí k vám, dom Izraelov.    2. Toto hovorí Pán: „Cestám národov sa nepriúčajte a znamení nebies sa neľakajte, ako sa ich ľakajú národy.    3. Veď zákony národov sú nič, je to drevo zoťaté v hore, dielo rúk umelca sekerou.    4. Krášlia ich striebrom a zlatom, upevňujú ich klinmi a kladivom, aby sa neknísali.    5. Sú ako mátoha na uhorkovisku: nehovoria; treba ich nosiť, lebo nechodia. Nebojte sa ich, veď neublížia, ale ani dobro konať nevládzu.“    6. Nič ti nie je podobné, Pane, ty si veľký a veľké i mocné je tvoje meno.    7. Kto by sa ťa nebál, kráľ národov? Áno, tebe to patrí, veď medzi všetkými mudrcmi národov a vo všetkých ich kráľovstvách nie je ti nič podobné.    8. Hlúpi a sprostí sú dovedna, ich náuka je ničomná. Drevo je to,    9. striebro kované, donesené z Taršišu, a zlato z Ofíru; dielo umelca a rúk zlievača. Červený a fialový purpur je ich odev, všetko je to dielo umelcov.    10. Ale Pán je opravdivý Boh, on je Boh živý a večný kráľ, od jeho prchkosti trasie sa zem, národy nevydržia jeho hnev.    11. Takto budete o nich hovoriť: „Bohovia, ktorí nestvorili nebo a zem, tí sa stratia zo zeme a spod neba.“    12. Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.    13. Keď sa ozve, na nebi zahučia vody, od končín zeme dvíha oblaky, k dažďu pripája hromy a vietor zo svojich skladíšť vypúšťa.    14. Osprostel každý človek, vedomosti nemá, hanby sa dožil pre modlu každý zlievač, lebo klamom sú jeho liatiny a ducha nieto v nich.    15. Ničotou sú, dielom na posmech, v deň svojho navštívenia zahynú.    16. Jakubov údel nie je takýto, ním je Stvoriteľ všetkého. A Izrael je kmeň jemu vlastný, Pán zástupov je jeho meno.    17. Pozberaj zo zeme svoj batoh, občan obliehaného mesta.    18. Lebo toto hovorí Pán: „Hľa, tento raz vyhodím ďaleko obyvateľov krajiny a dopustím na nich úzkosť, aby (ma) našli.“    19. Beda mi pre moju skazu, moja rana je bolestná! Predsa som povedal: „Áno, to je moja nemoc, unesiem ju.“    20. Môj stan je zvalený, roztrhané všetky povrázky, synovia ma nechali, niet ich; niet, kto by mi znova stan roztiahol a rozvinul moje plachty.    21. Veď pastieri konali nerozumne a nehľadali Pána; preto neprospievali, ich stáda sú rozprášené všetky.    22. Čuj! Ide akýsi chýr: veľký lomoz zo severnej krajiny, aby z miest Júdska urobil púšť, príbytok šakalov.    23. „Ja viem, Pane, že človek nemá v moci svoju cestu, človek nemá v moci svoju púť ani usmernenie svojich krokov.    24. Karhaj ma, Pane, ale mierne, nie v svojom hneve, aby si ma nerozdrvil.“    25. Vylej svoj hnev na národy, ktoré ťa nepoznajú, a na pokolenia, ktoré nevzývajú tvoje meno, veď vyjedli Jakuba, vyjedli ho, zničili a spustošili jeho nivy.