1. Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:
2. „Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si! Kto však mohol by sa zdržať slova?
3. Mnohých si zaiste poučoval, utužoval ochabnuté ruky,
4. posilňoval chvejúce sa nohy, obodroval slovom nestálych.
5. Keď to prišlo na teba, mrzíš sa, keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.
6. Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už, na život dobrý nespoliehaš sa?
7. Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul? A či dobrí vyhubení boli?
8. Sám som videl, tí, čo orú zlobu, neprávosti sejú, tí ich aj žnú.
9. Zahubí ich závan hnevu Pánovho, vietor jeho srdu ich znivočí.
10. Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď), zuby ich levíčat sa vylámu.
11. Lev hynie, keď nieto koristi mladé levíčatá sa rozpŕchnu.
12. Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom, moje uši zachytili čosi…
13. Raz dumal som v ľaku nočných preludov, keď na ľudí tuhý spánok chodí.
14. Strach a triaška prišli na mňa vzápätí, až mi rozochveli všetky kosti.
15. A potom mi vietor zavial kolo tváre, na hlave mi vlasy dupkom vstávali.
16. Zastal… Podobu jeho nepoznal som, pred zrakom mi stála dáka vidina, tichulinko hlas jej šepkať čul som:
17. »Kto spravodlivý je v očiach Pána, kto pred svojím Tvorcom čistý je?«
18. Veď on svojim sluhom nedôveruje a na anjeloch chyby nachodí,
19. tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú, iba v prachu majú postať svoju, bývajú jak mole rozmliaždení.
20. Od svitania do mrku rozpadnú sa, ani netušia ako - navždy hynú.
21. Povrázky ich stanu im roztrhajú, musia zomrieť, no nie v múdrosti.
| 
